Je autorkou desiatich kníh. Všetky vyšli v priebehu dvoch rokov, polovica z nich vo Vydavateľstve Tatran. Jedenásta vyjde na jeseň a ďalšiu má rozpísanú. Vydavateľstvá ju hodnotia ako veľmi talentovanú mladú autorku, recenzie na jej knihy sú viac ako kladné. Práve v tomto období sa jej knihy prekladajú do nórčiny, angličtiny a čínštiny...
Prečo o nej tak málo vieme? Aj na túto otázku odpovedá v našom rozhovore sympatická Banskobystričanka Alica Bartková, ktorá rozhodne nie je tou Alicou z krajiny zázrakov. Pohybuje sa v skutočnej slovenskej realite, ktorá je často drsná a nevľúdna. A (aj) o tom sú jej knihy.
Takže, prečo o vás tak málo vieme?
Nie som typ spisovateľky, ktorý sa hrnie do propagácie svojich kníh... možno práve preto. Som skôr introvertná, hovoriť o sebe pre médiá mi trochu robí problém, aj keď som počula, že introvertnosť a vystupovanie na verejnosti majú pramálo spoločné. To, že mám kladné recenzie, ma, samozrejme, veľmi teší, nie každý ich však číta.
Tak nám povedzte niečo o sebe...
Keby som mala teraz napísať pohrebnú reč na vlastný pohreb, nevedela by som, kde začať, ani kde skončiť. S touto otázkou je to podobné. Jednotlivec sa nedá charakterizovať v pár riadkoch, neviem, či sa vôbec dá charakterizovať v tisícoch riadkov. Keby som tu povedala čokoľvek, aj tak by ma ľudia nespoznali.
Priznáte aspoň jednu výraznú črtu vašej povahy?
Som skeptická.
Čo by ste všeobecne mohli povedať o svojej tvorbe?
O každej zo svojich kníh môžem povedať, že je istým spôsobom, či už vo väčšej alebo menšej miere, kritikou spoločnosti alebo zakorenených názorov, ktorých sa drží. Črtou mojich kníh je pochybovanie, či sú zaužívané veci, postoje a hodnoty, ktoré sú nám spoločnosťou predkladané ako samozrejmé, naozaj také, alebo či to môže byť aj úplne inak.
Každý spisovateľ má svoj čas, miesto a spôsob písania. Ako a kde vznikajú vaše príbehy?
Vznikajú doma, tak, že otvorím notebook, zapnem ho a píšem. Väčšinou po silnej káve, alebo zelenom čaji.
Niektorí autori píšu príbehy, ktoré by chceli prežiť, iní také, čo prežili... Je vo vašich knižkách niečo z vášho života či vašich snov?
Klamala by som, keby som povedala, že v mojich knihách nie je nič z môjho života. Už iba to, že obsahujú moje myšlienky a niektoré názory, znamená, že je tam kus zo mňa. Sú tam však aj reálne príhody, ktoré sa mne alebo v mojom okolí prihodili. Ktoré, to nepoviem. Z vlastného života však do kníh dávam veľmi málo.
Ste Banskobystričanka, máte v meste či okolí svoje obľúbené miesto?
Možno niekde v lese pod stromom, tam ale aj tak dlho nevydržím. Obľúbené miesto je moja posteľ, tá však môže byť kdekoľvek na svete.
Píšete novú knihu? O čom, o kom bude?
Na jeseň mi vychádza jedenásta kniha v poradí s názvom Rozdvojenie vo vydavateľstve Tatran. Tú som napísala ešte minulý rok. Teraz píšem v poradí svoju trinástu knihu – detektívku s pracovným názvom Kvietok. Tento román je časovou mozaikou, ktorú si čitateľ postupne skladá sám. Opäť sú tam tri hlavné pohľady na vec, pohľady dvoch obetí a vyšetrovateľky. Neskôr sa k nim pridáva ešte aj uhol pohľadu vraha. Kapitoly nie sú časovo následné, minulosť sa preplieta s prítomnosťou, takže čitateľ má možnosť postupne odkrývať, čo udalostiam predchádzalo, vkrádať sa do psychiky postáv, ktoré možno nie sú také, aké sa na prvý pohľad zdajú.
