BREZNO. Všetko to začalo pred takmer dvadsiatimi rokmi na kurze waldorfskej pedagogiky. Ľudia mali v tom čase obzvlášť veľkú túžbu niečo zmeniť, poznať a hlavne inovovať. Medzi nimi boli aj František Baloha a Anna Gorduličová, autori novej knihy s názvom Škola, ktorej sme dali srdce.
Najrozšírenejšia a najkontroverznejšia
Podľa slov Melánie Dubínyovej zo Štátnej školskej inšpekcie, je waldorfská pedagogika jedna z najrozšírenejších alternatívnych smerov na svete, ale zároveň jedna z najkontroverznejších pedagogík, ktorá aj odbornou verejnosťou nie je vždy prijímaná pozitívne. Mnohí jej vyčítajú, že inklinuje k antropozofii - filozofickému smeru, ktorý sám autor Rudolf Steiner nazýval „duchovnou vedou".
Po kurze v škole na Mazorníkove však niektorí zmenili názor. „Dostali sme toľko podnetov, toľko zážitkov, v prvom rade to bola úžasná charizma našich holandských lektorov. Vtedy sme sa v priamom prenose prvýkrát stretli s pokorou, úctou k dieťaťu a učiteľovi a ku všetkému živému, a zároveň nás naštartovali na zmeny, o ktorých sme chceli vedieť viac,“ povedala Dubínyová.
Časom vznikli štyri tematické skupiny – skupina Materiniek, skupina učiteľov prvého a druhého stupňa a špeciálna skupina riaditeľov škôl, z ktorej vzišla myšlienka pokračovať ďalej. Na základe tejto iniciatívy prišlo pozvanie do Holandska, na čo si jeden z autorov novej knihy František Baloha spomína takto: „Nebolo tam vyučovanie, učiteľ bol len sprievodca. Nechcem dehonestovať učiteľský stav, ale mnohí učitelia si doteraz neuvedomujú, že učenie neprebieha v škole, ale prebieha v hlavách žiakov.“
Závadská škola bola medzi prvými
V roku 1995 nastalo zlomové stretnutie v Závadke nad Hronom, kde sa sformovala skupina Zmena s projektom tzv. učiacej sa školy. František Baloha, vtedajší riaditeľ miestnej základnej školy, ako prvý nabral odvahu a spolu s učiteľkou Annou Gorduličovou lúskali waldorfskú pedagogiku v reálnom prostredí malej horehronskej školy.
Borili sa s epochovým učením, formami písma, formovým kreslením, no predovšetkým s predsudkami okolia. Waldorfská pedagogika totiž priniesla nové modely riadenia školy, netradičné metódy a formy vyučovania a okrem iného aj odlišnú spoluprácu s rodičmi. „Všetko to boli veci, ktoré nás inšpirovali a ktoré sme mohli pomaličky vnášať do nášho tradičného školstva. Dodnes rezonujú v mnohých z nás,“ myslí si Melánia Dubínyová.
Aj spoluautorka knihy Anna Gorduličová tvrdí, že sa v tejto pedagogike našla. „Do vyučovacích hodín som vnášala vždy hru, nejakú zábavu, aby to pre deti bolo veselšie. Už by som si nevedela predstaviť, že by som učila inak.“
Inovátorská práca oboch autorov nikdy nebola spoločensky docenená. František Baloha však vidí ocenenie ich spoločného úsilia v niečom úplne inom: „Keď k vám prídu niekoľkokrát do mesiaca bývalí žiaci z tejto triedy a vieme, o čom sa môžeme porozprávať, to je presne to. Nepotrebujem peniaze, mám to, čo potrebujem.“
Krstným otcom sa stal Miron Zelina
Práve na pôde školy na Mazorníkove, kde to vlastne všetko začalo, uviedli do života útlu knižku s veľavravným názvom Škola, ktorej sme dali srdce. Krstným otcom sa stal nestor slovenskej pedagogiky Miron Zelina, ktorý pri tejto príležitosti vyjadril nádej, že takýchto zanietených učiteľov bude čím ďalej, tým viac. „Viac tých, ktorí sa neboja bojovať za nové myšlienky, nové koncepty, nové zákony. Prajem vám všetkým silu prekonávať problémy, ktoré sú, a aj za mizerný peniaz hľadať čo najlepšie cesty, aby sme mali múdre, šťastné a dobré deti.“
Ku gratulantom sa pridala aj súčasná riaditeľka závadskej školy Marta Vargová a čestný hosť Ľubomír Pajtinka, ktorý oficiálnu časť krstu uzavrel slovami: „Som rád, že sa podarilo túto knižku vydať, pretože treba hovoriť, treba písať o svojej práci, treba ukazovať dobré príklady toho, čo robíme a ako robíme. Edíciu nazvali Majstri pedagogiky a mám taký dojem, že toto je pravá pedagogika, že o tomto je práve naše povolanie.“
