Banskobystrické Občianske združenie PONS je už niekoľko rokov mostom pre skupinu zdravotne postihnutých detí. Viac nám o PONSáčikoch povie Mária Lauková, ktorá je medzi nimi už piaty rok. A nie je to náhoda, lebo Majka, ako ju všetci volajú, je pre deti všeobecne „dobrou vílou“. Či už V Detskej fakultnej nemocnici s poliklinikou v Banskej Bystrici, kde pracuje ako učiteľka a zástupkyňa tamojšej školy, alebo medzi PONSáčikmi, s ktorými sa stretáva nielen na tradičných letných táboroch, ktoré sa tento rok budú konať už po desiaty raz.
Čo bolo podnetom na založenie občianskeho združenia PONS v Banskej Bystrici?
- PONS vzniklo vďaka iniciatíve lekárov Jána Noska a Juraja Oravca. Obaja majú postihnuté dcérky a chceli okolo nich vytvoriť spoločenstvo detí s rovnakými problémami, kde by sa cítili dobre, kde by mali svojich kamarátov, spolužiakov. Myslím, že to bol veľmi dobrý nápad.
Ako ste sa do PONSu dostali vy?
- Objavila som sa tam náhodou, oslovil ma doktor Nosko. Poznal ma ešte z čias, keď som bola triedna jeho synovi a dôveroval mi. V prvom momente som si to vôbec nevedela predstaviť, nikdy som nemala skúsenosť s takýmito deťmi a zdalo sa mi, že to nedokážem. Bola to však pre mňa nová výzva a tak som sa pustila do prípravy môjho prvého letného tábora s plným nasadením. Zároveň bolo treba zabezpečiť asistentov na všetky štyri turnusy. A zrazu som sa stala zodpovednou za celé leto. Moje prvé leto bolo skvelé, po štvrtom turnuse sme sa s deťmi lúčili so slzami.
Vtedy som spontánne deti tíšila tým, že nemusíme čakať celý rok, kým sa zas stretneme, že si môžeme v septembri spraviť „potáborovú opekačku“. Netušila som, že otváram novú tradíciu. Po opekačke som navrhla Mikulášske stretnutie, potom jarnú sobotu a tak som sa stala koordinátorkou celoročných aktivít PONSu.
Teraz mám na starosti kontakty s deťmi, rodičmi, asistentmi, všetky stretnutia, ich programovú náplň, pre leto získať dostatok asistentov do každého turnusu, byť s nimi v neustálom kontakte, zabezpečiť programovo „svoj“ štvrtý turnus, zorganizovať ho, ukončiť celé leto a potom organizovať ďalšie stretnutia počas roka. A keďže som už PONSáčka telom aj dušou, snažím sa pre naše občianske združenie hľadať aj sponzorov a darcov dvoch percent.
Čo pre vás PONSáčikovia znamenajú?
- PONSáčikovia, malí aj veľkí, teda deti aj asistenti, znamenajú pre mňa veľmi veľa. Je to jedna veľká rodina, ktorej členovia sa vedia tešiť z každej drobnosti. A naučili nás to naši kamaráti, postihnuté deti. PONS sa stal milou súčasťou môjho života a som za to vďačná.
Viem, že práca, či už v nemocnici alebo s postihnutými deťmi vás absolútne napĺňa. Čím ste ako dieťa chcela byť?
- Odmalička som chcela byť učiteľkou. A učiť do nemocnice som odišla preto, lebo som túžila byť s deťmi viac, nielen v triede pri učení.
Byť pri nich, keď potrebujú aj pomoc ľudskú, keď im chýba mama, keď sa nemajú komu zdôveriť, keď ich nemá kto objať, keď sa nemajú s kým zasmiať, pohrať. A toto som našla na detskej onkológii. Navždy budem vďačná za to, že môžem byť učiteľkou, ale aj kamarátkou deťom, ktoré musia tvrdo zabojovať o život, že mám príležitosť im uľahčiť a spríjemniť dlhý čas v nemocnici a zabezpečiť pre ne množstvo veselých a zaujímavých aktivít.
Kde na to beriete silu? Inak ako s úsmevom na tvári vás ľudia nepoznajú.
- Kde? Možno práve v tých bezbranných deťoch. Deti sú môj život. Keď vidím, že dieťa trpí a potrebuje pomoc, vyštartujem a nepoznám prekážky. Absolútne ma napĺňa všetko, čo môžem spraviť pre radosť detí.
Viem, čo musia zvládnuť počas náročnej a dlhodobej liečby také malé krehké dušičky, tak ja musím vládať tiež. A úsmev? Som presvedčená, že úsmev dokáže zázraky, že je dar. Keď mi je clivo, plačem v noci, keď nikoho iného nerozžialim, v nemocnici smútok a starosti nechávam za dverami a na oddelenie vstupujem s úsmevom. Tieto deti sú nesmierne vďačné za všetko! Či už za náš čas, program, úsmev, objatie.
Energia, ktorá medzi nami prúdi, je neuveriteľná. Som poctená a hrdá, že sa môžem starať o také krásne osobnosti a cítim sa skutočne obdarovaná niečím, čo si človek nemôže len tak niekde kúpiť alebo od hocikoho dostať. Preto som aj šťastná, že som sa mohla stať súčasťou PONSu.
PONSáčikovia mali aj na sklonku uplynulého roka krásneho Mikuláša. V nemalej miere aj vďaka vám.
- Mikuláš sa konal už tradične v kultúrnom dome v Podlaviciach. Prišlo vyše šesťdesiat ľudí, z toho pätnásť detí, dvadsaťštyri asistentov, rodičia, starí rodičia. Tentoraz bol iný. Vyzvala som asistentov, aby „ukázali, čo vedia“. Takže jeden bol dídžej a zároveň zvukár, ďalší priviedli celú partiu a predviedli capoieru, čo je kombinácia bojového umenia, tanca a akrobacie v sprievode jednoduchých bicích nástrojov.
Dve asistentky pozvali svoje kamarátky, klaviristku a navodili nádhernú predvianočnú náladu. S obrovským citom zaspievali tri piesne, medzi nimi bola aj naša obľúbená Vianoce, Vianoce ticho sneží v nás. Tú si vďaka Zuzke Oravcovej spievame stále, aj v lete, aj na kúpalisku. Lebo Zuzka ju miluje a rada spieva.
Potom sme zhasli svetlá, zapálili prskavky a očakávali príchod Mikuláša, čerta, anjela. Prišli a rozdávali sladkú nádielku. Kto mohol, recitoval, spieval, tí čo nemôžu hovoriť, tancovali. A naša Simonka si zatancovala aj na vozíčku. Tiež sme si vyrábali krásne stromčeky zo sisalového vlákna a zdobili korálikmi. Na Mikuláša vždy máme aj tvorivú dielňu.
Už sme spomínali, že v lete organizujete pre deti tábory. Čo ste spolu zažili posledné leto?
- Každé leto máme štyri turnusy, v každom pätnásť detí, každé dieťa má prideleného asistenta, každý turnus má päť dní a inú vedúcu. Ja mávam vždy ten posledný, v auguste.
Každý deň zažívame niečo nové. Napríklad kúpalisko Vyhne, hipoterapiu v Ľubietovej, jaskyňu Bystrá, železničku Chvatimech - Čierny Balog - Vydrovo, letisko Sliač, Liptovské Revúce - návštevu pána Sanigu, lanovku na Donovaloch a množstvo ďalších zaujímavých akcií.
Máte už plány na tento rok?
- Pravdaže máme. V mojom turnuse určite pôjdeme na loď, to ešte PONSáčikovia nezažili. Buď na Liptovskú Maru alebo na Oravskú priehradu. Ešte to premyslím. Len aby boli peniažky.
Bez koho a čoho by OZ PONS nemohol fungovať?
- Samozrejme, bez našich pätnástich zlatíčok, ony si nás k sebe pripútali a my sme s nimi šťastní.
PONS by nemohol fungovať bez štedrých ľudí, ktorí nám pomáhajú financovať všetky naše nápady. 
Teta Majka, ako ju PONSáčikovia volajú, stojí pri zrode všetkých dobrých akcií
FOTO - archív M.L.
