BANSKÁ BYSTRICA. Sú v správnom okamihu na správnom mieste. Ich fotografie majú výraz, dynamiku, hĺbku a správnu optiku. Aj vďaka tomu obdivuje práce týchto dvoch banskobystrických fotografov množstvo ľudí a získali už mnoho významných ocenení.
Pritom ich cesta ku kvalitnej fotografii vôbec nie je priamočiara. Ján Miškovič, ktorého priatelia volajú jednoducho Mišiak, sa na svet díva cez neuveriteľných – 108 dioptrií. A tak prvé, čo si na ňom všimnete, sú hrubé sklá okuliarov s akýmsi okrúhlym priezorom, ktorým mnohí ľudia spočiatku nerozumejú. Nič podobné totiž dovtedy nevideli. A opýtať sa ostýchajú, hoci Ján Miškovič vždy na všetko odpovie priamočiaro.
Fotografie Mateja Kapustu sú zas typické svojim podhľadom. To preto, lebo zvyčajne sa kvôli kvalitnému záberu zosunie z invalidného vozíka a k budúcemu cieľu svojej fotografie sa doslova doplazí.
Zábery mu vznikajú v hlave
Ján Miškovič sa venuje fotografovaniu od roku 1968. So smiechom dodáva, že vtedy si prvý krát „cvakol“. Fotil aj jeho otec a tak sa každú nedeľu menila ich kúpeľňa na improvizované fotoštúdio. Na vaňu položili dosku, pripravili vývojku, ustaľovač a už to išlo. Pre mladšiu generáciu sú to síce dnes už neznáme pojmy, no fotografie z tej doby majú aj dnes neopakovateľnú patinu. A zďaleka nie iba tým, že sa dajú považovať za archívne.
Ako išiel čas a Jána láska k fotografii a športu neopustila, postupne dosiahol množstvo ocenení a uznaní prakticky po celom svete. Opakovane je to napríklad Photo Excellence Monte Carlo, zlatá medaila Trierenberg Super Cirkuit v Linzi, či fotografické tituly AFIAP od Svetovej federácie umeleckej fotografie a QEP od Európskej federácie profesionálnych fotografov.
Rytier slepých
Zostáva však skromným človekom, ktorý má neustále v hlave jeden cieľ – pomáhať iným. Aj preto patrí v rámci bystrického Lions klubu k takzvaným rytierom slepých a venuje sa viacerým projektom pre nevidiace a slepé deti. Samozrejme, jeho srdcovkou je, že ich učí fotografovať. „Učím ich mojej základnej filozofii. Neviem síce čo fotím, ale viem, čo odfotiť chcem,“ hovorí.
Jeho zábery vznikajú v hlave a až pri zväčšení na počítači vidí, ako je záber nafotený. „Naozaj nie je nič čudné na tom, že dnes už dokáže fotiť aj slepý. Technika je vyspelá a už nie je problém spraviť dobrý záber,“ tvrdí s tým, že ide predovšetkým o kompozíciu: „O to, ako si to človek premyslí a ako to vidí v hlave.“
Jeho srdcovou témou je šport, čo sa javí z hľadiska vystihnutia správneho okamihu naozaj zložité. Veď ide zvyčajne o sekundy. „Šport mi bol blízky vždy, absolvoval som rozhodcovské kurzy napríklad vo vodnom motorizme. Viem odhadnúť, čo bude nasledovať a akú situáciu chcem odfotiť.“
Vážny úraz ho nezastavil
Bol to však paradoxne práve tento srdcový šport, ktorý ho takmer stál zrak. S ním mal síce problémy od detstva, no výrazne sa mu zhoršil po tom, ako utrpel pri vodnom motorizme vážny úraz hlavy. „Išlo to rapídne dolu. Aj o 5 – 6 dioptrií ročne,“ hovorí.
Ani úraz ho však od najobľúbenejšieho športu neodradil, hoci už ho môže vnímať iba ako fotograf. „Robil som ho aktívne, no po zranení som musel skončiť.“
Hovorí, že rád fotí do protisvetla. Vznikajú pri tom veľmi dynamické zábery, pri ktorých dokáže vyniknúť sila motorov aj atmosféra pretekov. „Pri tomto športe, ale aj pri atletike, či psích záprahoch cítim obrovský adrenalín,“ hovorí.
Kvôli dobrým záberom dokáže stáť dlho vo vode, alebo sa zahrabe do snehu. Nerád fotí vo veľkých skupinách. „Pri vodnom motorizme to funguje tak, že po prejdení cieľovej pásky musí ešte pretekár prejsť dojazdové kolo. Vtedy idú doslova na mňa, kým stojím s fotoaparátom vo vode a tesne predo mnou uhnú. A ja cvakám,“ hovorí o fotení, ktoré vyzerá poriadne nebezpečne. „Ja tomu nehovorím nebezpečenstvo, ale správny adrenalín,“ dodáva.
Lietajúci psi a absolútna tma
Takmer denne cvičí očnú jogu – špeciálne cvičenia, ktoré rozpracoval William Bates. Zrak sa mu vďaka tomu prestal zhoršovať. „Princíp je založený na tom, že z desiatich percent pracuje orgán samotný a zvyšných 90 percent sa odohráva v hlave. Vďaka špeciálnym cvičeniam sa treba dostať do absolútnej tmy. Čo to je? Absolútne sústredenie, keď sa človek dostane do hladiny alfa a prečistí sa mu mozog. Trvalo mi trištvrte roka, než som sa to naučil,“ hovorí.
Hoci má rád všetky svoje fotografie, najviac si cení tie, ktoré sa spájajú s nejakým príbehom. Takí sú napríklad jeho lietajúci psi. Fotografia z pretekov psích záprahov na Donovaloch, ktorá obletela svet. V deň, keď vznikla, bolo ideálne slnečné počasie. Našiel si správny horizont, vyhrabal v snehu jamu a ľahol si do nej. Jedno cvaknutie v správnom momente a psi s mašérom boli doslova vo vzduchu.
Alebo fotografia pápeža Jána Pavla II., ktorá vznikla počas jeho návštevy v Banskej Bystrici v roku 2003. Kto organizáciu takýchto veľkolepých návštev pozná vie, ako to na nich chodí. Uzatvorená kója, do ktorej sú natlačení všetci fotografi a každý cvaká z rovnakého uhla a za obmedzených podmienok. Mal však šťastie, že pápežská garda púšťala bližšie malé skupiny fotografov. „Pápež už bol vtedy chorý, sústredil sa na modlitby a tvár mal položenú v dlaniach. V jednom momente ruky roztvoril, zopol ich k modlitbe a mne sa podaril neopakovateľný záber. Dnes visí vo Vatikáne,“ hovorí.
Život z podhľadu
Kto chce, hľadá spôsob, kto nechce, hľadá dôvod – to je zas heslo fotografa Mateja Kapustu, ktorý je pripútaný na invalidný vozík. Tiež má však dušu dobrodruha. Vyrúčkoval z Kamennej chaty až na Chopok, vyskúšal paragliding a vďaka kamarátom – horským nosičom sa dostal aj na známe horské chaty.
Klobúk dolu: vozíčkár Matej vyrúčkoval z Kamennej chaty až na Chopok ( + VIDEO) Čítajte Pre jeho fotografie je príznačné, že sú fotené z podhľadu. Vidí v tom výhodu aj nevýhodu súčasne. „ Je to naozaj tak, že na svet pozerám trocha inak ako ostatní. Občas úmyselne hľadám taký uhol pohľadu, aby bol čo najbližšie k zemi,“ hovorí..
Často fotí na akciách, kde je vysoká koncentrácia iných fotografov a každý si chce čo najrýchlejšie chytiť čo najlepší záber. A urobiť si v takom stisku priestor a rýchlo fotiť, je niekedy poriadne náročné.
O zvláštne situácie pritom nie je núdza. Matej to zažil napríklad v roku 2010 na banskobystrickom námestí, keď sa tam konalo privítanie Anastasie Kuzminovej po jej veľkom triumfe.“ Boli tam sektory. Pre fotografov a vozičkárov. Zamieril som si to do vozíčkárskeho sektora, keďže som vedel, že nás tam bude menej ako fotografov. Keďže sektor pre invalidov bol situovaný bližšie, všetci fotografi sa nahrnuli ku mne a mal som problém cez nich vidieť,“ usmeje sa.
Priznáva, že o kvalitné fotografie musí bojovať viac, ako ostatní.
„Určite je to ťažšie, keď musím oboma rukami riadiť vozík a zároveň držať aparát v rukách.“
Zažíva však aj humorné situácie, na ktoré sa dokáže pozrieť s nadhľadom. Minule napríklad na sociálnej sieti upozornil na absurdnú situáciu, keď si niekto pri fotení pretekov horských nosičov v Tatrách myslel, že preto leží na zemi, lebo žobre. A chcel mu prispieť. Ako zareagoval na takúto situáciu? Ako inak – s úsmevom.
