Banská Bystrica Horehronie

Peter Berčík: Každá fotografia je príbeh ( + FOTO)

Dohneda opálený šľachovitý chlapík s fotoaparátom v ruke a priamymi slovami na jazyku. To nemôže byť nik iný, ako fotograf, folklorista a fenomén Peter Berčík, ktorého fotografie zaradilo Národné osvetové centrum do svojho Zlatého fondu.

Tetka Ilčíčka na Bielych Vodách. (Zdroj: Peter Berčík)

Fotografii sa venuješ už viac ako 45 rokov a stále ťa neomrzela. Prečo?

– Na túto otázku neviem dať jednoznačnú odpoveď. Fotografovanie mám niekde pod kožou už od pätnástich rokov, keď som išiel do školy do Popradu a zamestnal sa v Mostárni Brezno ako fotograf. Od tých čias to ide a neviem ani nechcem sa toho striasť. Upokojuje ma to a tá výsledná robota nie je niekde v šuplíku. Tá prezentuje život. A ja fotím život.

Čo konkrétne máš na mysli?

– Človeka. Nafotiť človeka je, povedal by som, taká drina, ako kálať drevo. Človek, keď zbadá, že je pri ňom niekto cudzí, začne sa úplne inak správať a ja som nikdy nestlačil spúšť, keď niekto vyzeral neprirodzene. Ľudia sú v tom svojom prostredí vtedy prirodzení, keď sú takí, ako ich tam nájdete a nie takí, ako si ich pretvoríte, alebo narýchlo prezlečiete.

Prirodzenosť, bezprostrednosť a priamočiarosť sú vlastné aj tebe. Ľudia ťa snáď ani inak nepoznajú, ako výrazne opáleného chlapíka v šortkách a tielku s fotoaparátom v ruke...

– Áno. Takto ma vidia už 40 rokov na folklórnych festivaloch a rozhodne som nebol oblečený inak. Pamätám si, keď bývalý prezident Gašparovič, ktorého som poznal ešte ako folkloristu, povedal Ficovi vo Vydrove na Dni stromu: Pán predseda, pozri na tohto chlapa. Tento fotograf chodí v krátkych gatiach, aj keď mrzne. (úsmev) A nevadilo im to.

Folklór a ty ste doslova jedno. Pôsobil si v súbore Mostár, organizuješ Podstavekovu heligónku a nechýbaš na takmer žiadnom folklórnom festivale na Slovensku... Kedy to všetko začalo?

– Folklór je taká pestovaná časť ľudského života, ale so mnou sa to asi narodilo. Obaja rodičia sú z Čierneho Balogu, u nás sa spievalo hocikedy, pri každej príležitosti a na mňa sa to akosi prilepilo. Ako chlapec som bol na prvých Heľpianskych slávnostiach a chytilo ma to natoľko, že doteraz cítim potrebu sa tam stále vracať. A nielen tam.

Zmenilo sa odvtedy niečo? Myslím v ľudovo-umeleckej sfére?

– Zmenilo. Hovorí sa, dedičstvo otcov zachovaj nám pane, ale my sme ho sprznili, ale poriadne. Mňa ide čert zobrať, keď vidím na folklórnych slávnostiach vystupovať ženu hocijako oblečenú bez pokrývky hlavy a postaví sa na pódium pred mikrofón s fujarou ako majsterka sveta bez úcty k tomuto jedinečnému nástroju. Vtedy fotoaparát ani nezapnem. Alebo keď chlapci vynášajú Morenu a dievčatá chodia dobre že nie kúpať. My už začíname vytínať ten strom, ktorý najlepšie rodí. Hovorí sa, že najťažšia vec je naučiť teľce ťahať. Keď ich zle naučíš, tak nebudú vedieť robiť rovnú brázdu. A takto to aj my učíme svoje deti.

Pracoval si v Mostárni, nejaký čas pri železniciach a napokon aj v nemocnici. Na ktoré obdobie spomínaš najradšej?

– Určite na obdobie v mostárni, lebo tam som robil prácu, ktorú som študoval a ktorej som rozumel. Síce sme si s kolegom hádzali korunu, kto pôjde fotiť stranícku schôdzu, pretože to nechcel robiť ani jeden z nás, ale tie vzťahy a hlavne to fotografovanie boli úplne o niečom inom. So Števom Vozárom sme boli ako siamské dvojčatá – veľa a dlho sme spolu pracovali, ale krivého slova sme si nepovedali. Je to jeden dobrý človek a ja ho mám rád.

Dnes si už na dôchodku. Čo vlastne robíš teraz?

– Predovšetkým si robím poriadok v tom, čo som dlho odkladal. Mám desaťtisíce negatívov, ktoré je treba zoskenovať. Po mne to už nikto robiť nebude a keby to skončilo niekde v smetných košoch, bola by to škoda, pretože sú tam fakt skvosty. Ľudia fotení pred päťdesiatimi rokmi sú pre mňa vzácni a to je jedno, či je to profesor Nosáľ či Križo, alebo tetka, ktorá mi odkrojila kus chleba na Bielych Vodách. To sú emotívne veci. Ponúkam to rôznym kultúrnym strediskám od východu cez Podpoľanie, Horehron, Liptov aj Oravu s tým, že im to venujem. A ja budem mať dobrý pocit z toho, že to zostane zachované.

Tento rok sa pre teba rysuje ako jeden z tých úspešnejších... Čo nové plánuješ? Žeby ďalšia knižka...

– To nie, aj keď materiálu by bolo aj na tri. Nedávno som pripravoval výstavu k 45. výročiu ľudovej hudby Ondreja Molotu Ďatelinka. Nainštalovaná bola v areáli amfiteátra počas Detvianskych slávností a zobrazovala moje 41-ročné putovanie za Ďatelinkou. Pre mňa je to veľká pocta, pretože na Slovensku nie je také teleso, ktoré by hralo tak dlho. Tento rok v rámci Podroháčských slávností budem mať tiež rozsiahlu výstavu s názvom Návraty v skanzene v Zuberci. No a ešte ma pozvali do Vlkolínca, aby som im nafotil kalendár. Asi sa im páčil môj predchádzajúci spred deviatich rokov a znova to nebude dedina bez života. Aby totiž vznikla dobrá fotka, treba sa s domácimi obyvateľmi najskôr zblížiť. Ja som s tými ľuďmi hrabal, zavracal som im ovce, kozy, rozprával som sa s nimi a takýmto spôsobom som sa dostal až k nim do kuchýň. A o tomto je moje fotenie, o zblížení sa s ľuďmi a prírodou.

Niekoľko tvojich veľmi emotívnych fotografií sa stalo súčasťou Zlatého fondu Národného osvetového centra ako kultúrneho dedičstva Slovákov...

– Áno, je to tak a naozaj som bol veľmi prekvapený, lebo nikdy by som si nepomyslel, že sa tam niekedy moje fotky ocitnú. Na mojej výstave vo Východnej povyberali 15 fotografií, ktoré charakterizujú jednotlivé oblasti Slovenska. Dve sú napríklad z Čierneho Balogu, ale hlavne je tam jedna z môjho materského súboru Mostár, a na to som dokonca pyšný.

Keď už sme pri tom, ktorá fotografia je tvoja najobľúbenejšia a prečo?

– To je veľmi ťažká otázka a myslím, že na ňu odpoveď ani nemám. Každá fotografia je príbeh, žiadna nevznikla len tak, vždy je za tým nejaký emotívny zážitok. Ale jednu si obzvlášť cením. V zime na Bielych Vodách som pomohol jednej žene doniesť vedrá s vodou od studne. Ona bez slova zašla do domu, vrátila sa s okrúhlym chlebom a kus mi z neho odkrojila. Bol to chlieb z rúk človeka, ktorého som prvý raz videl. Našťastie som mal natiahnutý fotoaparát a tak som urobil záber. Ako keby sa presne naplnilo – chlebom a soľou, ale ten pocit z toho ostáva stále. Bolo to také ľudské, nezištné, bez pretvárky. A také to už dnes, bohužiaľ, nie je...

 

Ďalšie články z rubriky Zaujímavosti

Riešime za Vás

Vrak bez ŠPZ
Banská Bystrica

Vrak bez ŠPZ

V riešení
Vraky zdemolovaných áut
Banská Bystrica

Vraky zdemolovaných áut

V riešení
Pridaj svoj podnet

Najčítanejšie správy

Banská Bystrica

Záchranári resuscitovali na Donovaloch muža, oživiť sa ho ale nepodarilo

Záchranári Horskej záchrannej služby (HZS) z oblastného strediska Veľká Fatra zasahovali dnes ráno pri záchrane života 65-ročného muža, ktorý náhle stratil vedomie.

Zabíjačka v Drábsku je príležitosťou na oživenie dediny

Klobásy, jaternice, tlačenky, ale aj domáca kapustnica sa dnes pomerne rýchlo rozobrali počas 3. ročníka Obecnej zabíjačky v Drábsku.

Časť nevyužívaného ihriska prerobia v Brezne na parkovisko

Počas uplynulého týždňa začali technické služby so stavebnými úpravami ihriska pod mazorníckou školou. Cieľom je vyhovieť požiadavkám vodičov, ako aj potrebám športovcov.

Pozrite si dnešné krňačkové zápolenie na Starých Horách

Minulý týždeň patrila krňačkám Turecká, teraz Staré Hory. Nestihli ste? Vychutnajte si atmosféru s nami.

Martin Klus: Kotleba urobil z kraja stranícku trafiku

Na naše otázky dnes odpovedá politológ, poslanec NR SR za SaS a banskobystrický mestský poslanec MARTIN KLUS.

Blízke regióny

Otec a syn zo Žarnovice vyrábajú zvon pre pápeža Františka

Netradičný darček pre hlavu katolíckej cirkvi vypravia do Vatikánu už na Veľkú noc. Vyjde spod rúk žarnovických remeselníkov, ktorí patria k špičke medzi zvonármi.

Osemnásťročný Patrik sa po párty už neprebral

Privolaní záchranári mu už nedokázali pomôcť.

Mladík sa už z párty domov nevráti

Patrika našli mŕtveho.

Rímske kúpele nevyhĺbili Rimania

Dudinská rarita, vyhľadávané miesto návštevníkmi mesta, je asi dielom našich prastarých otcov.

Príbeh lásky Maríny a Sládkoviča pokračuje. A dobre sa predáva

Sládkovičova múza zostáva symbolom zaľúbencov aj 118 rokov po smrti Maríny Pischlovej.

Všetky správy

Trpeli vojaci i rodičia. O šikane vedel aj Husák

Bitie opaskom, fackovanie, šliapanie na chrbát, ponižovanie. To nie sú scény z amerického akčného filmu, ale realita Československej ľudovej armády.

Amerika, neustupuj Rusku

Ak Washington v najbližších mesiacoch uzavrie nejakú tichú dohodu s Ruskom namiesto toho, aby sa postavil jeho agresívnej politike, tak tým urobí rovnakú krátkozrakú chybu ako európski lídri v Mníchove.

Stíhačka F-35 preukázala na cvičení Red Flag svoju nadradenosť

Lietadlo je primárne stíhací bombardér. Jeho hlavným poslaním je vykonávať hĺbkové nálety.

Drastický šport. Päť dôvodov, prečo Slovenky nezískali medailu

Veronika Velez-Zuzulová aj Petra Vlhová jazdia v posledných dvoch rokoch výborne. Čakalo sa, že minimálne jedna z nich v slalome na MS získa medailu. Prečo sa tak nestalo?

Vitajte v Papalášovciach, v meste, kde sa komunisti schovávali pred ľudom

Pre normálnych občanov Východného Nemecka boli však apartmány vyvolených nedosiahnuteľným luxusom.

Kam vyraziť