Vždy ste chceli študovať medicínu?
– Počas stredoškolského štúdia som chcela študovať chémiu, ale v druhom ročníku ma moja triedna profesorka, učiteľka chémie a biológie, prehovorila na štúdium medicíny, za čo jej dodnes úprimne ďakujem.
Dali ste na jej radu. Už takmer päťdesiat rokov ste lekárkou a dodnes pôsobíte v breznianskej nemocnici. Čo vám táto práca dáva?
– Moje povolanie a výber špecializácie mi priniesli prácu vo vynikajúcom kolektíve, možnosť sebarealizácie, medicínskeho rastu a vzdelávania, kde limity a obmedzenia neboli prekážkou ale inšpiráciou.
Stáli ste pri zrode anesteziológie a intenzívnej medicíny na Horehroní, čo asi nebol ľahký oriešok. Ako to vidíte s odstupom času?
– História vývoja anesteziológie a resuscitácie na Horehroní je rovnaká ako na celom Slovensku. Zavedenie a rozvoj anesteziológie priniesol chorým bezbolestnosť a rýchly rozvoj chirurgie. Odbor anesteziológia a intenzívna medicína má v každej nemocnici svoje nezastupiteľné miesto. Práve tento odbor posúva hranice medzi životom a smrťou do novej úrovne, ukazuje nové možnosti a schodné cesty a dáva medicíne nové dimenzie. Nemôžeme zabrániť všetkým tragédiám človeka, ale môžeme zabrániť zbytočným stratám a bolesti. Boj o život je plný tragiky, plný mystiky. Plný úžasného šťastia, pokory a odvahy.
Vy o život pacientov bojujete denne. Ste šťastná, pokorná a odvážna?
– Som šťastný človek, ktorý vo svojej práci našiel radosť, odvážne dobrodružstvo, odvahu vziať na seba veľkú zodpovednosť a odvahu rozhodnúť o riešení aj proti pravidlám. Práve múdrosť skúseností ma naučila pokore.
Desať rokov ste pôsobili ako primárka anesteziologicko-resuscitačného oddelenia. Bolo to náročné obdobie?
– Bolo to obdobie poznačené vysokou zodpovednosťou a rizikom, vysokou náročnosťou, úspechmi aj zradnými pádmi. Našu prácu hodnotia iní, ale každý z nás v nej necháva veľkú časť svojho srdca, umu, lásky a zdravia.
Kam podľa vás smeruje slovenské zdravotníctvo?
– V tejto súvislosti použijem výrok na zamyslenie: Ľudstvo stojí na križovatke viac než kedykoľvek predtým v dejinách. Jedna cesta vedie k zúfalstvu a úplnej beznádeji, druhá k úplnému vyhynutiu a tretia ešte nie je odskúšaná. Dúfajme, že budeme dostatočne múdri a vyberieme si správne.
Ste zakladateľkou tzv. ambulancie bolesti. Čo je jej cieľom?
– Ambulanciu bolesti, prevažne chronickej, som otvorila v roku 1994. Pre vedenie špecializovanej ambulancie som absolvovala v roku 2006 tretiu atestačnú skúšku z odboru algeziológia. V ambulancii sa zaoberáme diagnostikou a liečbou pacientov s chronickou, pokročilou, často nevyliečiteľnou a progredujúcou chorobou s časovým obmedzením prežívania a sprievodnou bolesťou. Naším cieľom je udržanie najvyššej kvality života a zmiernenie utrpenia.
Darí sa vám to?
– Medicína nie je všemohúca. Ak niekoho zachránime, to je na našej práci krásne a šťastné, ak sa nám to nepodarí, je to strašné a boľavé. Prehra neznamená porážku. Vďaka elánu a nezlomnosti, často aj s ranami na duši, donútime sa zdvihnúť, bojovať a vyhrať spolu s našimi pacientmi.
Viete sa pri tejto ťažkej práci dostatočne odosobniť?
– Nie je to ľahké, ale človek nastavený na dobro má podstatne väčšiu šancu prežiť plnohodnotný život a viac dokázať. Náš pacient sa v boji o život a v boji s chorobou stáva často naším priateľom.
Ako vnímate Cenu mesta Brezna, ktorú ste nedávno získali za verejnoprospešnú činnosť pre obyvateľov Brezna a za rozvoj zdravotníckych služieb v meste?
– Cenu mesta Brezna si vysoko vážim a ďakujem všetkým, ktorí sa na jej udelení podieľali. Ďakujem za úžasný zážitok z odovzdávania a nádhernú spoločenskú a kultúrnu úroveň podujatia. Zároveň ďakujem mojej rodine za lásku, toleranciu a pomoc, vďaka ktorej som mohla plne pracovať a vzdelávať sa, ďakujem mojim drahým rodičom za výchovu k pracovitosti, zodpovednosti a čestnosti, mojim úžasným pedagógom, ktorí ma správne viedli k môjmu povolaniu, mojim starším kolegom za odovzdané skúsenosti a životné múdrosti, ako aj súčasným kolegom a spolupracovníkom a ďakujem aj mojim pacientom, ktorí ma stimulujú v mojom povolaní.
Zdá sa, že vo vašom prípade nejde o povolanie, ale skôr o poslanie...
– Mahátma Gándhí to podľa mňa vystihol dokonale: „Snažme sa robiť iba veci, ktoré považujeme za správne. Možno budú nad naše možnosti, možno nebudeme mať na ne dostatok síl, možno nám nebude stačiť čas na ich realizáciu a možno sa nikdy nedozvieme konečný výsledok. No ak nebudeme robiť nič, alebo ak si nájdeme dôvod, prečo tie správne veci neuskutočňovať, potom nielenže nič poriadne neurobíme, ale nebudeme ani šťastní.“
