BANSKÁ BYSTRICA. Je to nešťastie pre všetkých ľudí, ktorí si ctia demokraciu, a ktorí vedia, že demokracia je jediný akceptovateľný spôsob riadenia spoločnosti. Žiaľ, tragédia mlčania, ktorá je priamo zodpovedná za tento fakt sa začala
dávno predtým. A pokračovala bezprostredne pár dní pred voľbami, na predvolebných diskusiách.
Tam sa, okrem pána Frešša, predsedu BSK, ani jeden z lídrov ostro nevyhradil voči tomuto človeku. Jeden z nich sa dokonca vyjadril, že nevie, čo sa deje v Banskobystrickom kraji. Jedinou vetou odkopol státisíce potencionálnych voličov (na predvolebnej diskusii...), ktorí v tomto kraji žijú a na rozdiel od spomínaného lídra vedia presne, čo sa v ich kraji deje. Tento politik pravdepodobne stále nevie, prečo jeho strana po dvoch desaťročiach nebude v parlamente! A nie je zrejme jediný, kto nevedel...
O čo ide, zrejme nevedel nikto z tých, ktorí sa do parlamentu dostali, a radi by dnes viedli tento štát. Keby vedeli – nemlčali by. Keby vedeli, neprejavovali by dnes svoj šok a zdesenie z volebných výsledkov ĽSNS. Nepoznajú ľudí, ktorých by radi viedli. Nepoznajú bolesti, trápenia a názory tých, o ktorých by radi rozhodovali.
Nemúdro a politicky diletantsky podhodnotili situáciu a dennodenné pôsobenie „vodcu vo svojom kraji“. A nielen v ňom. Nepostrehli problém. Nepomenovali ho. Neriešili. Rozhodli sa, že boľavou témou je školstvo, zdravotníctvo a emigranti. Áno. Spomínané oblasti sú problematické. Vždy a všade je niečo problematické. Od včera sa však vo všetkých svetových médiách nepíše o našom problematickom školstve a zdravotníctve. Problémom, obrovským problémom, je niečo celkom iné. Problémom je to, čo sme my tu, na strednom Slovensku vedeli dávno, čo sme čakali, na čo sme upozorňovali a báli sme sa toho. Videli sme to, čo nie je vidno z kaviarne hotela Devín, ani zo štýlovej hipsterskej kaviarne. A nemlčali sme.
Protestujeme od jesene
Od jesene upozorňujeme, protestujeme, verejne diskutujeme, hľadáme podporu, na protest nosíme a stále rozdávame biele stužky, hráme predstavenia o vážnych témach. Hovoríme nahlas, že platiť stredoškolákom lyžiarsky výcvik nestačí. Ak nie je problémom takto rozdávať 150 €, určite by sme mali nájsť 20 € z verejných zdrojov na jednodňový školský zájazd do neďalekého Osvienčimu, či Brezinky.
Aby sme nemuseli zborovo otvárať ústa od prekvapenia, kohože nám to volili naši prvovoliči!!! Nemlčali sme, aj keď nás nikto nepočúval. Nepresiakli naše hlasy, výstrahy a obavy na najvyššie poschodia centrál, ani do správnych kaviarní. Podporili nás kolegovia, umelci, priatelia, viacero regionálnych poslancov a poslankýň. Podpora to bola masívna. Boli sme a stále sme za ňu vďační. Lenže – nestačilo. Politici to odignorovali. Nevedeli pritom, že robia neodpustiteľnú chybu... Nevedeli.
Veríme, že politici precitli
Je 7. marec 2016. Druhý deň po voľbách. Veríme, že dnes už politici vedia. Že precitli. Že si uvedomujú, čo sa stalo. Ako sa zmenilo Slovensko. A ako sa ešte zmeniť môže. Aj sa zmení. Ak okamžite neprestanú mlčať, ak nezačnú konať, ak sa nezbavia svojej slepoty, márnomyseľnosti, ak sa nezbavia klamlivých predstáv o svojej pominuteľnej dôležitosti a neomylnosti. Ak si neuvedomia svoju zodpovednosť. Ak si ju neuvedomíme my všetci. Lebo potom - dovidenia v pekle, priatelia. Ale tam už priateľmi ťažko budeme.
Nemlčme! Na počiatku veľkých nešťastí bolo vždy nekonečné tragické mlčanie. Kto mlčí, svedčí, platilo v dávnych časoch a platí stále. Politika vytesnenia zla, nefunguje. Nemlčte!
Iveta Škripková, Marián Pecko, Monika Tatarková, Peter Butkovský, Eva Dočolomanská, Ivana Kováčová, Marianna Mackurová, Juraj Smutný, Mária Šamajová, Jozef Šamaj, Alena Sušilová, Anna Zemaníková
V Bábkovom divadle na Rázcestí, 7.3. 2016