BANSKÁ BYSTRICA. V Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici – v Thurzovom dome otvorili pred niekoľkými dňami zaujímavú výstavu s názvom Otvárajte dvere, svadobná rodina. Výstava je zaujímavým prierezom svadobných tradícií a zvykov severného Podpoľania a pozrieť si ju môžete až do 6. novembra.
Do jej koncepcie premietli aj výsledky výskumu, ktorý pred časom ukončila autorka výstavy a etnologička múzea Jana Nahálková. „Textová časť sa opiera o výskum, ktorý som robila v piatich obciach – v Hornej Mičinej, Ponikách, Hrochoti, Čeríne a Môlči,“ hovorí. Výstava však predstavuje aj zbierkové predmety s tematikou svadby, zapožičané z múzeí na Horehroní, Podpoľaní, Liptove, či Novohrade.
Začínalo sa to už záletmi
Prirodzene, že k svadbe viedla u našich predkov dlhá cesta. Tá sa začínala už záletmi. „Bolo to obdobie, keď sa dievčatá a chlapci navzájom spoznávali a prejavovali si záujem. Zálety zvykli trvať rok – dva, kým prišli pytačky,“ hovorí etnologička.
V našom regióne sa pytačky nazývali aj pýtanke, či koňačky ( Hrochoť). Hoci to tak na prvý pohľad môže vyzerať, s koňmi toto označenie nesúviselo. S väčšou pravdepodobnosťou je názov odvodený od slova konať. Každopádne však boli pytačky prvým potvrdením, že to mladí myslia spolu vážne. Až po pytačkách prichádzali zásnuby, nazývané aj „vera“. Tu sa už zišli rodiny mladých ľudí a zaľúbenci si na znak sľubu vymenili dary. „Dievčina najčastejšie darovala svojmu vyvolenému vyšívanú košeľu, on jej zas kašmírovú šatku, v neskoršom období aj prstienok,“ dodáva etnologička s tým, že po zásnubách sa už išlo za pánom farárom.
Svadobná rodina z Čerína. (zdroj: archív SSM ( Pamätná kniha obce Čerín))Zhadzovali ich z kancľa
Na miestnom farárovi už potom bolo, aby zapísal ohlášky. V obciach, kde robila Jana Nahálková výskum, žijú prevažne evanjelici a bývalo tu zvykom, že ohlášky sa v kostole čítali tri nedele po sebe. Hovorilo sa tomu „zhadzovanie z kancľa.“
Približne týždeň pred svadbou chodil po vybraných príbuzných mladomanželov starejší, ktorý pozýval na svadbu. Spočiatku to boli výhradne ústne pozvania, v tlačenej podobe sa svadobné oznámenia objavili až v 60. rokoch 20. storočia, tlačili ich v tom čase v Banskej Bystrici.
S predsvadobným obdobím sa spájalo aj objednávanie muziky, čo mal na starosti mladý zať.
Nevestu nedostal iba tak.....
Jana Nahálková hovorí, že v deň svadby, keď sa ženích vybral po svoju nevestu, mu jej rodina pripravila rôzne žartovné prekážky. Dostával hádanky, rôznymi spôsobmi mu zahatali cestu, alebo jednoducho musel „trafiť“ tú správnu nevestu. Pod hustý závoj totiž okrem nej ukryli aj cigánku, či starú ženu. Skôr, ako sprievod odišiel do kostola, konali sa emotívne odpýtanky, či oddávky. Tie sa zvykli konať zvlášť u zaťa a zvlášť u nevesty.
Išlo zväčša o veršovaný a neraz aj poriadne dlhý obrad, ktorý prednášal starejší a mladí po ňom opakovali. Až potom mohli dostať požehnanie a odobrať sa do kostola.
„Chodievali do neho pešo, na vozoch, kočoch, či v zime na saniach. Sprievody sa vyznačovali tým, že ich účastníci robili veľa hluku, lebo to malo od mladomanželov odohnať zlé sily,“ hovorí etnologička.
Ochranných účinkov však bolo podľa nej viac – nevesta nechodila sama, ale obklopená družinou, neraz mala pri sebe aj cesnak, či liečivé bylinky.
Sobáš - Poniky. (zdroj: archív SSM( Poniky - okno do minulosti))Máj je síce lásky čas, ale na svadbu vhodný nebol
Svadby sa v minulosti nekonali počas piatkov a sobôt, ako je to zvyčajné dnes. K najšťastnejším svadobným dňom patril pondelok, utorok a štvrtok, naopak – svadba v stredu a piatok šťastie neprinášala. Rovnako sa naši predkovia vyhýbali aj májovým svadbám, hoci išlo o jeden z najkrajším mesiacov v roku.
„Najčastejšie sa svadby konali vo fašiangovom období, alebo na jeseň, keď sa skončil hlavný nápor sezónnych prác,“ vysvetľuje Jana Nahálková. Svadba musela byť pritom ako sa patrí, dokonca chudobnejší gazdovia boli kvôli nej schopní sa aj zadĺžiť.
Ženíchovi po nohe
Ak túžila nevesta po tom, aby sa stala hlavou rodiny, mala využiť okamih a stúpiť svojmu vyvolenému na nohu. Rovnako to však platilo aj naopak.
Pri východe z kostola zvykli mladú nevestu obsypať hrachom, symbolom hojnosti. Na svadbe sa konzumovali hlavne mäsité jedlá zo zabíjačky, v bohatších rodinách zarezali aj kravku, či teliatko. Podávali sa jedlá z hydiny a vaječné jedlá, keďže vajíčko je symbolom plodnosti. Z koláčov prevažovali kysnuté, pila sa najčastejšie pálenka.
„U nevesty sa ešte netancovalo. Svadobníci sedeli za stolom a rozkazovali si pesničky, za ktoré muzikantom platili. Hostinu otváral starejší modlitbou a príhovorom,“ dodala. Nevesta a ženích jedli z jedného taniera a jedným príborom, čo bolo znakom súdržnosti.
O pol noci sa opäť odbavovala odpýtanka a spievali sa emotívne rozlúčkové piesne. Potom sa už svadobčania presúvali do domu ženícha.
Mladý pár z Poník - rok 1939. (zdroj: archív SSM ( Poniky - okno do minulosti) )Nevesta ako med
V novom domove vítala nevestu svokra s medom, aby bola rovnako sladká. Po príchode do domu vzdala úctu kultovým miestam – bol to stôl, či pec. Vstupom do domu sa pre ňu začínala nová etapa života.
Začal sa dôležitý obrad sňatia venca, či party, ktorá bola symbolom slobodného, mladého dievčaťa. Sňatím a následným začepčením sa zaradila medzi vydaté ženy.
Jana Nahálková dodáva: „Čepčenie sprevádzali aj niektoré magické úkony. Plodnosť mal žene zabezpečiť malý chlapec, ktorého je kládli do lona. Prosperitu zas chlieb, koláč a peniaze. Aby jej uľahčili budúci pôrod, mala si sadnúť na vedro s vodou.“
Po začepčení ju odviedli späť k hosťom a začal sa tanec – vykrúcanka. Nevestu vykrútili všetci prítomní muži, pričom starejší, alebo krstná mať držali v ruke misu, prikrytú šatkou. Do nej mladomanželom každý prispel. Svadbu ukončil starejší a každý svadobčan si domov odnášal výslužku, nazývanú aj pošádes. Zväčša to boli koláče a pálenka.
So štyrmi vankúšmi a dvoma perinami
Približne týždeň po svadbe sa konali „otrusky“ – pohostenie, ktorého sa zúčastnili nielen členovia novej rodine, ale aj tí, ktorí síce na svadbe boli, no kvôli zaneprázdnenosti nemali čas si ju užiť. Patrila medzi ne napríklad hlavná kuchárka.
Etnologička dodáva, že ešte pred svadbou sa uskutočnilo prevážanie rúcha. Išlo o výbavu nevesty, ktorej veľkosť závisela od majetkových pomerov rodiny. Zväčša však obsahovala štyri vankúše a dve periny, maľovanú truhlicu s obrusmi a oblečením na rôzne príležitosti. „Rúcho sa prevážalo na voze za spevu a ženích si ho musel vykúpiť.“
Prevážanie rúcha - Poniky. (zdroj: archív SSM ( Poniky - okno do minulosti))Biely odev nevesty prišiel s mestským vplyvom
Biele šaty, po ktorých nevesty v posledných desaťročiach siahajú najčastejšie, boli v minulosti zriedkavé. Biela bola totiž nielen symbolom všednosti, ale aj staroby.
Častejšie sa začalo objavovať až s príchodom mestského vplyvu. Naopak – na odeve nesmela v minulosti chýbať zelená a červená farba. Zelená ako symbol mladosti a červená ako prostriedok proti urieknutiu.
Bohato zdobené party ako symbol slobodného dievčaťa, neskôr vystriedal venček so závojom. Aj závoj mal však chrániť nevestu pred pohľadom zlých ľudí.
Podobne ako nevesta, symbolmi sa vyznačovali aj ženích a dokonca starejší. U ženícha to bolo pierko a zelená vetvička, u starejšieho palica – fokoš, kašmírová šatka a pierko. Jeho úloha bola nielen zabávať a organizačne svadbu zabezpečiť, no mal zároveň aj právnu a obradovú úlohu.
Ponická svadba: rok 1975 (Zdroj: youtube. com - Milan Kosec)
Nešlo vždy len o lásku
Ku kritériám pri výbere partnera patrila majetnosť a povesť rodiny a tieto skutočnosti ovplyvňovali podľa etnologičky výber partnera ešte aj v 60. rokoch minulého storočia. Rovnako ako bolo neprípustné odporovať vôli rodičov, tak bolo skoro nemožné rozvádzať sa. Táto „módna vlna“ nás zachvátila až v predchádzajúcich desaťročiach.
Hoci tradícia starých svadieb je už prevažne nostalgickou spomienkou, vďaka folkloristom sa tradičná svadba udržuje aj v našom regióne. Napríklad na festivale Zdola Ponickýho mlyna ožíva krása starých svadobných zvykov v plnej kráse.
Poniky patria k obciam, kde si krásne zvyky dokázali udržať aj vďaka festivalu Zdola ponickýho mlyna. (zdroj: poniky.sk)
